Programová práca s textilným médiom je v kontexte súčasného umenia na Slovensku ale aj vo svete pomerne ojedinelá. Len nemnohí autori či autorky (v našich končinách Vlasta Žáková, Ľuba Sajkalová, Zuzana Rudavská) vedome odmietli širokú ponuku tradičných aj nových médií a našli svoje ukotvenie v textile. Jednou z nich je aj Táňa Kuzmová, ktorá svojou pozoruhodne konzistentnou prácou presvedčivo dokazuje nielen opodstatnenosť, ale aj prednosti tohto kedysi preferovaného, dnes tak trochu vytesneného výtvarného média.
Vizuálne artefakty Táne Kuzmovej môžeme čítať v niekoľkých rovinách. Prvá je konceptuálna. Ani nie tak v pôvodnom rigidnom zmysle slova ako autorovo sústredenie sa na reprezentáciu myšlienky a jeho kognitívneho procesu, ale skôr v osvojení si prostriedkov charakteristických pre konceptuálny jazyk. Vkladanie písaného literárneho textu, či také konštruovanie kompozície, ktorá pripomína mapu, orientačný plán. V Kuzmovej kresbách zo staršieho obdobia zase môžeme nájsť paralely s jej generačným súputníkom a predstaviteľom neoficiálnej konceptuálnej scény osemdesiatych rokov Igorom Kalným. Ďalšiu rovinu čítania by sme mohli charakterizovať ako snovú, detskú, spontánnu, hravú. Oslobodenú od akýchkoľvek dobovo prevládajúcich prúdov či ikonografií. Táto rovina rezignuje na izolovanosť, elitárstvo a domýšľavosť tzv. vysokého umenia, vedome a programovo sa vyhýba jeho intelektuálnej záťaži. Dedičstvo tejto línie zastupujú niektorí predstavitelia rannej európskej moderny od Paula Kleea až po Jeana Philippa Dubuffeta a ďalších účastníkov parížskeho umeleckého hnutia art brut. Inou rovinou čítania Kuzmovej artefaktov je referencia všetkého, čo v umení chápeme ako abstraktné. Jeden z prvých teoretikov abstraktného maliarstva Guillaume Apollinaire ho definoval ako „umenie maľovať nové štruktúry z prvkov, ktoré neboli požičané z vizuálnej sféry, ale boli úplne vytvorené umelcom.“ Preto nazval diela Roberta Delaunaya a ďalších orfistov ako „čisté umenie“. Kuzmovej kresby a textílie sú skôr alúziou na druhú vlnu abstraktného expresionizmu, ktorá našla svoj habitát v Amerike a ktorá v istej miere pracuje aj s čiastočnou štylizovanou figuráciou. No zatiaľ čo Willem de Kooning či Arshile Gorkij maľujú olejom, Kuzmová zostáva verná svojmu médiu. Trpezlivo cizeluje jeho prednosti a vytvára nezameniteľný magický svet konštruovaný z farebných plôch a lineárnych pavučín.
Neveľký ateliér Táne Kuzmovej pripomína alchymistickú dielňu. Materia prima v nej nie je zlato, ale textil. Presnejšie, autorkino úsilie nesmeruje k vytvoreniu cenného kovu, ale možno k čomusi cennejšiemu. Vytrvalo pracuje na tom, čomu kedysi dávno uverila. Preto sú jej vzdialené dobové naratívy angažovaného umenia, feministického diskurzu a všetkého, čo v umení priniesla módna vlna ostatných rokov. Preto je autentická a uveriteľná. A preto má jej práca potenciál azda najvyššieho cieľa, aký si kladie každý, kto vytvára nejaké umenie: osloviť diváka.
Robert Bielik