U Táne Kuzmovej sa väčšinou zdôrazňuje jej tichá, plachá povaha. O to viac prekvapuje jej kresba, v ktorej sa derú na povrch skryté emócie, čo vôbec nepôsobia žensky nežne. Kresby s výrazne gestickými ťahmi čiernym uhlom či tušom, so striedmym farebným podtextom preukazujú príbuznosť skôr s prejavmi lyrického abstraktného expresionizmu. Tam, kde energické ťahy viedli až k – zámernému – prederaveniu papiera, alebo k jeho vypalovaniu ohňom, kresby pripomínajú obrazy povojnového argentínsko-talianskeho avantgardného umelca Lucia Fontanu, ktorý sa zaoberal otázkami priestorovosti. Škáry vyrezávané do jeho plátien pôsobili zároveň aj eroticky, podobne ako niektoré Tánine kresby. Drastickým prerezaním plátien pritom dostáva priestor šancu „vstupovať“ do obrazu. Mnohé z týchto diel Fontanu sú obojstranné, dajú sa preto vystaviť ako objekty v priestore. Rovnako mnohé z Tániných kresieb a textilných prác sú obojstranné, plocha v nich je narušená otvormi.
Od kresieb na papier plynule prešla k lineárnemu kresleniu nitkami, k „čiarovaniu“ na látky (kartón, tapety či textil), čím vlastne vedome narúšala hranice medzi jednotlivými druhmi umenia. Kombinovala pritom aj rôzne iné techniky ako koláž či asambláž. Zároveň striktne odmieta estetizujúci prejav, čím je jej myslenie trochu blízke aj punku.
Okruh jej priateľov tvorili najmä ľudia z undergroundu, rebeli: anarchista a básnik Gusto Dobrovodský (ktorý bol jej dlhoročný partner, ilustrovala aj jeho knihy a použila úryvky jeho básní na svojich textíliách), výtvarník Igor Kalný, básnik Vladimír Archleb a i., ktorí sledovali modernistické prúdy v umení.
Táňa Kuzmová v protiklade k intelektuálnym prejavom (neo)konceptualistov výrazne uprednostňuje ručnú prácu, kontakt s materiálom. Inšpiruje sa najmä slovenským ľudovým umením. Ručné tkanie odpozorovala už v detstve, u starej mamy pri Dudinciach a venuje sa mu podnes, podobne ako výšivkám. Jej výšivky, tzv. „šívačky“ (rovnako ako grafiky mierne feministicky orientovanej Kláry Bočkayovej, ktoré vznikli ako reakcia na tradičné ľudové výšivky) však zďaleka nie sú tradičnými ženskými výšivkami, aké sa kedysi vešali na steny interiérov dedinských domov. Klasické techniky (tkanie, sieťovanie, plstenie) si prispôsobila a vytvorila si vlastnú: používa útržky farebných bavlniek, nití, akoby líniami maľovala svoje nefiguratívne textilné obrazy. Podobne pojednáva touto nezvyčajnou výšivkou plátené či súkenné závesy, kabáty, sukne, (ne)vankúše, čiapky… Materiál používa prírodný (vlna, bavlna, súkno…). Jej ručne tkané koberce či nástenné koberce s lyricko-abstraktnými motívmi, sú farebne čoraz hýrivejšie.
To, že s obľubou zužitkováva zvyšky látok určených na vyhodenie (recykluje ich), svedčí o jej silnej ekologickej motivácii, ktorou predbehla svoju dobu. Podobne, ako u nás napr. Otis Laubert či Ilona Németh, aj ona vytvára nové diela z nájdených predmetov či útržkov predmetov. Sú to nitky, kartóny, nepoužité tapety (niekdajšie vzorkovníky z obchodného domu), ktoré by inak skončili na smetisku (tzv. junk art, umenie zo „smetí“). Jej ručne tkané koberce, nástenné koberce, robené aj technikou, akou sa robia tzv. zápästky, alebo priestorové obrazy vznikajú z vlny či z nastrihaných handričiek z najlacnejších tričiek.
Keramike sa venovala súčasne s kreslením a textilom. Jej keramické objekty sú zároveň úžitkovými predmetmi. Pôsobia zemito a farebne sú čoraz uvoľnenejšie.
K starej ľudovej tradícii, k drotárstvu sa vracia aj svojimi obdrôtovanými šperkami (sú to zväčša tiež v prírode nájdené veci, napríklad ulity slimákov…) a objektmi.
Tamara Archlebová