I
Nazdávam sa, že akýsi magický impulz vyvoláva k životu príležitosť napísať ozaj čosi ujdúcne o umeleckom diele súčasníka. Mám určité skúsenosti a tie mi pred oči predhadzujú – vlastne na veľmi určitý čas – celkom špecifický spôsob myslenia. Povedzme, že ide o pocit zosobnenia čo najtesnejšieho rázu. Trúfnem si napísať ozaj starosvetsky, že ide o zosobnenie duše diela. Napokon, kedysi som si vypísal na čistú áštvorku celý rad predpokladaných čistých duší. Bez účasti démonov, ale aj s ich účasťou. Prekvapilo ma len to, že vždy sa jednalo – hovorí sa tak: o formát s ráz detailu. Akéhokoľvek detailu. Teda detail ako kľúčik k skrytému, zahalenému, stratenému? Na a ráz epochybne práve to som mal na mysli. Ono univerzálne, presnejšie napísané, univerzálne udalosti v originalite vesmírneho príbehu jedinca. Príbehu jeho vedomia, rovnako aj nevedomia. Určite k spokojnosti Gustáva Junga, aby sa ešte raz potvrdilo, že pred prvé poznanie patrí prvá pochybnosť.
II
Zhruba pred rokom som sa oboznámil s konvolutom reprodukcií textilných prác Táni Kuzmovej. Tiež akosi náhodou a zaujali ma. Zrejme kresba ihlou a niťou stojí za pozornosť. A téma cyklu rozmerných obrazov na fotoplátne so širokou bordúrou vrecovinovej dôstojnosti mi doslova učarovala. Totiž do oných mäkkých obrazov sa vplietli – či rovno zahryzli – ozaj najrôznejšie spomienky. Sprítomnili ich fotografie (blahej pamäti) reprezentantov hrdej vidieckej strednej triedy, spomienky popretkávané detailami najrôznejších výšiviek a iné dokumenty z domáceho archívu. Zdôraznime, že z archívu oných nečakaných analógií a kontextov zvláštneho obsahu. Nepochybne čas kdesi pred koncom času a jeho budúcnosťou. Môžem si pomôcť aj určitou analógiou s fotografiami Augusta Sandera, umelca, ktorý na samom kraji Veľkej vojny , teda okolo roku 1910 – 1915 začal „systematicky portrétovať a typologizovať obyvateľov Nemecka“. (Hans Michael Koetzle)
III
V úvodnom texte katalógu minuloročnej výstavy Táni Kuzmovej v plzenskej Starej synagóge (2023) sa Kuzmovej kolega maliar Robert Bielik vyjaril o ráze jej tvorby ako o textilnej alchýmii. Vyslovil pozoruhodne zhrňujúce pomenovanie, ktoré ctí rôznorodosť onoho zvláštneho rázu a zacielenia Kuzmovej „alchýmie“. Zvláštne, ironicky zvláštne sú pavučinové stopy, ktoré ctia rukopisné gesto čiar i trhlín. Čiže komunikáciu kdesi na hrane výtvarného prejavu, ktorý priam zahltil výtvarnú scénu dielami tzv. amerických abstraktných expresionistov. Vlastne v polovici 20. storočia vari najvplyvnejšej adresy výtvarného média na celom svete. Napokon, ironická je aj téma tlmenej erotickosti vari každého z Kuzmovej textilných objektov.
IV
Podhradné „zlaté uličky“, uličky plné krivulí na slovo vzatých alchymistov odvždy boli posiate kúzlením vynálezcov, skúšaním a pokúšaním ahasverov na každý spôsob. Skrátka, vôľou zasa raz odpovedať márnym pokusom zopakovať ono biblické stvoriteľské gesto. Napríklad, zasa raz napísať či rovno utkať príbeh. Povedzme utkať ho Kuzmovej vyšitými čiarami, doslova celými hniezdami mäkkých čiar a iných stôp, ktoré nás odkazujú na znakovú gramatiku pavučinových štruktúr Joana Miróa, Klea a celého radu skvostných autorov jadra parížskej školy moderného umenia. Chcem teda zdôrazniť, že rukopis Táni Kuzmovej dodnes deň ctí čas Bretonových kniežacích rokov. Roky sa, isteže, posunuli v čase, zostali však verné dynamike i autentictkosti „svojho“ času. Viem, sú to krehké pomenovania, zajtra možno spevnia a vyslovia sa zodpovednejšie i básnivejšie.
V
Kedysi som sa pri písaní domáhal odpovede na otázku: prijať či spochybniť práve túto konfrontáciu so svetom. Odpoveď bola vždy v kvalite dialógu. Čiže nesmerovala k zadefinovaniu akejsi (ďalšej) poučky. Ak sa aj pokúsila pohladkať autora, naisto musela vedieť prečo. Prečo sú jej nečakané analógie a kontexty práve onoho zvláštneho druhu.
Juraj Mojžiš