O Tániných šívačkách
Sú spôsoby ako nepoužiť niť tam, kde sa odjakživa používa, a predsa je nakoniec na svojom mieste. Tak to robí s nimi, s niťami, Táňa Kuzmová. Nie sú to ženské ručné práce, čo robí. Ceruzu zamenila za šijací stroj, aby sa pokúsila zošívaním a prešívaním najrozmanitejších materiálov vyjadriť pavučinu myšlienok a vzťahov, ktoré ju dráždia, vzrušujú a musí sa s nimi vysporiadať. Vyrovnať balans a balast, nech nelieta ako prevrátené akvárium. Aby rozmotávala klbko – nie s cudzou, ale svojou niťou.
Z labyrintu toho, čo cíti, myslí, žije a šije, jej zrejme pomáhajú zlaté rybky (aj keď nikdy nechytené) či myši s rybími chvostmi a dáždnikom (čo je inokedy loďkou alebo škrupinou), tiež rebrík do neba. Všetko poetické mátohy, ktoré všíva do tapiet s banálnymi vzormi, do igelitov a fólií, lesklých papierov na balenie narodeninových darčekov, do vriec od zemiakov. Pasca na myši, ako nazvala niektoré z vystavených kresieb (či koláží a tie pomenovala Vyšívačky), naznačuje, že Táňa Kuzmová sa živých myší nebojí. A chce si poradiť aj s pascami na ne.
Spôsob, akým sa Táňa Kuzmová rozhodla zviditeľniť aktuálnu tvorbu, je pozoruhodný: cez prázdniny, keď Stoka nehrala. V divadle bez divadla, bez divákov. Súhlasila s výstavou v zamknutej miestnosti. To je jej portrét. Mlčí, kľúč treba pohľadať.
Z kresieb sú najvýrečnejšie tie, ktoré prederavila. Husto čiaranú škvrnu rozpárala škárou – trhlinou – medzerou. V nich, oslobodených od hmoty papiera a čiar, je otázka, je odpoveď. Ony sú podobou Táninej alternatívnej komunikácie. Ale, ktovie? Kto vie, čo je za čiernou dierou?
Fragmenty textov Ľuby Mrenicovej z otvorenia výstav Tatiany Kuzmovej vo Zvolene (1993) a v Bratislave (1999)